Pohoda, blues...

"Uaaaau..." znie mi hlavou na plné pecky so spodkom ostro namiešaného zvuku tvrdej gitary. Za oknom auta je krásne čierno a záblesky svetiel aut, ktoré nás predbiehajú mi nevadia, naopak: dotvárajú pekný svetelný efekt k hudbe Destruction, čo mi valí cez sluchátka ako láva do mojich uší a do hlavy. Cítim ako sa mi zahrieva celé telo a nabíja ma to energiou, ako to so mnou cuká. Stopol som si do Uherského Brodu autíčko s celkom peknou paničkou a za normálnych okolností by som si s ňou krásne pokecal, ale dnes nie je normálny deň. Dnes idem na ten spomínaný koncert - Joe Bonamassa, Stan The Man a Tono Ďuratný. "Do riti: staré časy - Tono, Žilina, škola, pitky!" Pre dnešok som radšej zvolil stop, aby som mohol potom uletieť. Vo vreckách dve ploskačky lahodnej domácej slivovice zo Slovácka. "Stan je znalec a tak ho uvítam ako sa patrí". Tá za volantom si asi myslí, že mi ruplo v bedni.

Tono je práve na pódiu a tak idem rovno do predu, hneď ma zbadal. "Zdarec Tono!" - "Čauec Ďoďo!" zoskakuje dole. Tož to sa asi fakt tiež tešil a objali sme sa ako za dob minulých naši politici s ruskou delegáciou. Srdce fakt poskočilo. Napriek tomu, čo som sľuboval, je otázka, či vôbec ďalej písať, pretože ak budem písať pravdu...

Preskočím. Zoťali sme sa. Na popísanie všetkého, čo prebehlo, som nedostal odvahu. Ej veru: bol chlast, ba i dačo na prilepšenie. Poznal som ďalších bluesmanov, nadšencov od Vsetína, od Valašských Klobúk, Brodu, chalanov (ktorých som už dávno hľadal) zo zvolenskej super bluesov kapely, ktorej som názov zase zabudol (je to SPZtka "ZVA..." a čísla nepamätám... po čase: už viem je to ZVA 12 - 28 band). A zase sa mi potvrdilo, že na YouTube hudba strašne klame, pretože môžem povedať, že jak Bonamassa, tak Stan sa skutočne absolútne nedali zrovnať s tým, čo prebehlo naživo. Naživo boli obe kapely úplne iné, sto krát lepšie ako na internete. S tým, že: z môjho pohľadu videno je Bonamassa veľký hráč s veľmi profesionálnym prístupom. Z vystúpenia urobil šou s dopredu premyslenými časťami koncertu, s pripravenou exhibíciou. Z vystúpenia urobil ale aj dobre odvedenú pracovnú smenu, čo ho v mojich očiach a očiach mnohých ďalších odsunolo na bluesmana pracanta, ktorý berie blues ako prácu (ale špičkovú prácu, ktorá sa skutočne len tak nepočuje plus paráda aparát a zvuk). Stan s Kamilom a Tonom to boli muzikanti, čo blues žili!!! Bolo tam všetko, čo človek hľadal. Stačilo gesto, úškrn, úsmev, pohyb... Aj po koncerte, na bare, na balkóne, so všetkým, čo k tomu patrí. Najprv hral Stan s Bohemians Blues Bandom a ľudia boli nadšení. Po prestávke nabehol so svojou grupou Joe Bonamassa a ľudia boli nadšení. Stan medzi tým skutočne a znalecky ocenil slivku... Asi tak po tretej, štvrtej bonamassovej pesničke ľudia začali po jednom, po dvoch, za barom a kde sa dalo, zase zháňať Stana, Tona a Kamila a nekecám, v ten večer som počul niekoľko úprimných poďakovaní za to, že im umožnili zažiť nádherný umelecký zážitok, až mi z toho behali zimomriavky po chrbte. A tam som videl rozdiel medzi tým, kto blues žije a tým, kto sa na blues hraje. Ak pôjdete do Prahy, tak každý pondelok večer U malého Glena Stan The Man s Bohemians Blues Bandom hrajú. Stavte sa tam - stojí to za to. V Brode sa otcovia dohadovali, že tam vezmú svojich synov, aby počuli skutočné blues.

Sú to dva týždne a už som to rozchodil. Stále som nadšený a s otáznikom, ale napriek tomu je to z toho koncertu a tej pitky všetko, čo som ochotný pustiť von (aspoň dnes) a som veľmi rád, že som to prežil. Myslel som: zažil.