Starý dopis

Aj keď sa tento vymyká koncepcii mojich článkov tu zverejňovaných (musím si ju čím skôr ujasniť), nedá mi, aby som ho nezverejnil. Našiel som svoj starý dopis určený pre moju, vtedy ešte pubertálnu ségru. Z roku 2001. A aj keď som iba o málo starší ako ona, už som sa cítil byť skúseným a múdrym radcom, tak ako konec koncov väčšina z nás, keď sa jedná o radu mladšiemu. Tu je:

Bolo to tam. Hneď vedľa tej čiernej diery v plote. Každý, kto išiel okolo nej, si okamžite spojil v hlave jeden myšlienkový obvod (a všetci ten istý), ktorý im presvedčivo vyjasnil výhody cesty cez dieru v plote - "je to skratka, ušetrí Ti metre, ČAS!" - "Ty budeš prvý. Vyhraješ. Zbohatneš". ..... Ibaže skratka sa stala štandardom. A tak cestička okolo plota zostala vyšľapaná iba po ten "vesmírmý úkaz". Ďalej už začala zarastať a stala sa oficiálne neschodnou. A pritom bolo to hneď vedľa, blízko tej čiernej diery v plote, z ktorej nakoniec urobili slavobránu, presnejšie povedané: oslavovanú bránu. Vydláždili k nej chodník, vyzdobili ju soškami, zlatom a pokrtsili ju významné a uznávané osobnosti verejného života - politici, umelci, riaditelia, podnikatelia (aj tí s tunelmi aj tí bez). A všetci sa mali lepšie... oficiálne... no, aspoň podľa ukazovateľov životnej úrovne, podľa parametrov schváleným parlamentom republiky. Alebo to bola vláda? Bolo to Ministerstvo verejného blaha, určite! Podľa parametrov schválených ministrom verejného blaha. Prípadne jeho námestníkom. Mali zlatú bránu, vydláždené chodníky, nedobytné vilky, vyšperkované ženušky a oceľové pokladnice. Mali iba MÁLO ČASU. ..... Jeden, pre verejnosť neznámy, nepopulárny a teda nevýznamný, skoro by sa dalo povedať neuznávaný, akýsi zamestnanec akéhosi vedeckého ústavu - áno, jeden obyčajný vedec, zobral svoje deti, manželku, svojich dobrých známych a vydal sa s nimi po cestičke a išiel ďalej, prešiel okolo tej čietrnej diery (už zlatej brány), kde hneď vedľa, kde blízko bolo... čosi dávne, stratené... A išli na teraz už neznámu a neschodnú cestičku a MALI SA tam DOBRE.

Minule ma napadla takáto myšlienka: "hudba by mala byť zrkadlom života a nie životom samým" - samozrejme, dá sa to rozvádzať, ale pre tentokrát toho nechám.

Svojmu decku, až bude čas, chcem povedať jednu vec, a tebe ju poviem teraz a myslím to vážne a úprimne: "pamätaj, že keď máš nejaké ciele alebo sny, musíš na nich začať pracovať už teraz!"- okrem iných právd na ktoré som za svoj krátky život prišiel (ako napr. že najväčším bohatsvom v živote je dobrý kamarát, rodina, že rodičom vďačíme za život - a to minimálne, že aj chybami sa človek učí a tie ho tiež formujú, pozor: niektoré sa nedajú odčiniť, atď) na túto prídeš až vtedy, keď už je neskoro. Teraz ti začínajú roky, ktoré pravdepodobne najviac budú usmerňovať tvoj budúci život a veľa ľudí si vraví, že ešte niečo príde a oni sa potom rozbehnú, až začnú chodiť do školy, až ukončia školu, až začnú pracovať, až sa odsťahujú od rodičov, až sa vydajú (oženia)... atď, atď - ale ono nič nepríde a oni celý život iba na čosi čakajú. Zbytočne im ujdú tie najlepšie roky. Na všetkom musíš začať pracovať sama. Už teraz. Je veľa zvádzačov z cesty: pohodlie, istota zabezpečenia v rodičovskom dome, partie kámošov (z ktorých si po pár rokov každý bude žiť svoj život), užívanie si mladosti, života... Podľa mňa treba skúsiť všetko (alebo aspoň veľa) a popritom všetkom si stále ísť za svojím snom a nezabúdať naň! To je ako v hudbe: najviacej populárnych spevákov sa presadilo vo veku od 18 do 30 rokov, potom už iba sakra málo -  aspoň v súčasnej hudbe. Vedz a rob čo chceš, maj svoju hlavu. Vypočuj ostatných, zváž to, ale rozhoduj ty, pretože rozhoduješ o sebe a nikto, ani ja, ani mamka, ani kámoška nevie to, čo tvoje srdce - to, aké je.

To je paráda - citim sa ako veľký filozof. Kecám. Naparujem sa? Ale nie. Trocha som sa rozkecal, ale stojím si za tým a myslel som to ozaj úprimne.